07/06/2022
Ak Vám po prečítaní e booku zostanú tieto krátke príbehy v mysli, splnili svoj účel.
Malá ukážka čo Vás čaká. Dvadsaťdva príbehov, desaťtisíc slov, veselé, smutné písané s nadhľadom.✍️
😘❤️.
NECHTY
Dostala som tip na dobré nechtové štúdio. Objednala som sa. Celý život som si obhrýzala nechty, prehrýzala som sa životom. A ten nebol ľahký. Nechty som si častokrát obhrýzla až do krvi, podobne ako v živote, keď mi krvácala duša. Štúdio bolo pekné, na okne orchidey, všetko so všetkým zladené... pani má vkus... V rádiu nám hrali jemné melódie, piesne, ktoré tam znejú vždy, keď si ho naladíte. Tie isté odrhovačky. Vôňa čistoty. Všetko malo svoje miesto. Keďže som mala veľmi krátke nechty a gél by dlho nevydržal, nechtíky sa zatiaľ len upravili. Obdivovala som tú paniu, že nemá odpor dotýkať sa cudzích rúk, tak ako ja. Že netrpí „monkovinami“ tak ako ja. Bola som jej za to vďačná. Musela som so sebou už niečo urobiť, dvadsať rokov som sa venovala všetkým, len nie sebe. Pred pár rokmi, keď sa na mojej hlave objavili prvé šediny a problémy nás žien, dostala som sa k bylinkám. Zbieram, suším ich, len tak pre radosť. Tie mi veľmi pomohli a pomáhajú doteraz. Rozprávali sme sa o všeličom, huba sa mi nezavrela tak ako vždy a dostala som jednu otázku: ... či nemám problém so svojím vitiligom, pretože má klientku, ktorá je z toho zúfalá... mať fľaky po tele, mapy, ktoré neukazujú žiadnu cestu... hm, nechty krásne a ruky fľakaté. Nielen ruky... fľaky máte na tvári, na rôznych častiach tela.
„Neriešim to,“ odpovedala som.
Keď som bola pri svojom lekárovi, vravím mu: „Dobre, že som vydatá, lebo už by som sa takáto fľakatá nevydala.“
On sa zamyslel a vraví: „Janka, čudovali by ste sa, o čo viac ste atraktívnejšia...“
A musím s ním súhlasiť. Nikdy som neriešila svoje mapy na rukách, neskrývala som ich do rukavíc, nehanbila som sa. Veď týmto som výnimočná, iná, dosť, že moje telo sa vzoprelo samo sebe a ničí si pigment, namiesto toho, aby si ho vytváralo... Budem ešte aj ja s ním bojovať? Nie, svoje krásne fľaky vystavujem svetu a som na ne hrdá. Mám niečo, čo iný nemá. A moje mapy síce vám všetkým neukazujú žiadnu cestu, ja sama tú cestu vidím... milovať samu seba takú, aká som…
ZÁKAZNÍK
Pred pár dňami som v robote nič nerobila. Sedela som za kasou, ľudia chodili už pomenej, bola som najedená, zaliata kávou a spokojne som si hovkala na svojom piesočku. Tu zrazu prišiel jeden starší pán, mohol mať okolo šesťdesiatky, sem-tam chodieva do nášho obchodu. Vo chvíli, keď som si pýtala kartičku, sa mu chudákovi vysypali všetky karty. Začal nadávať, bohovať... Vo mne sa vtedy naštartovali všetky zmysly, zasvietila stopka. Naďalej som sa k nemu správala úctivo, on však pokračoval v bojovej nálade.
A začal: „Jaj, do p... tam, mňa už len odstreliť a hlboko zakopať, čo už so mnou?!“
Pozrela som sa na neho tými veľkými očami a vravím mu s pokojom Angličana: „Veď raz vás tam zakopú, dočkáte sa.“
V tej chvíli onemel, normálne vážne sa nad tými slovami zamyslel a povedal: „Máte pravdu, veru, raz tam všetci pôjdeme.“
Potom si začal baliť nákup a ako pchal, tak pchal tie štyri kukurice do vrecka, nijako mu to nešlo.
Vravím mu s úsmevom na tvári: „Keby ste si tam tie kukurice dávali tým špicom, skôr by ste ich strčili dnu.“
Bez všetkého som mu pootvorila vrecko a pomohla som mu dať ich tam jeho spôsobom.
Teraz už nie frfloško mi povedal: „Vy ste úžasná!“ a s úsmevom odišiel domov.
O pár dní sa opäť vrátil, v dobrej nálade, nakúpil, zaplatil a odišiel. Asi sa bál byť nevrlý a frflať, chcel sa vyhnúť vypočutiu pravdy, o ktorej síce vedel, ale si ju nepripustil.
O NÁS ĽUĎOCH
Veľmi neznášam násilie. Vyhýbam sa pozeraniu hororov, kde celkom realisticky ubližujú človeku.
Odmietam pozerať násilné videá. A to všetko z jedného prostého dôvodu. Mne to totiž zostáva v hlave veľmi dlho. Každý obraz sa mi opakovane premieta a bolí ma, keď sa do toho vžívam. Mám vyvinuté silné cítenie s inými bytosťami.
Lenže, niekedy sa tomu nevyhnete. Prst vám behá po obrazovke, preberáte príspevky, separujete ich, čo áno a čo nie. Videá už preskakujem, pretože raz som narazila na také nechutné video ohľadom detí, pričom som si prvé sekundy ani neuvedomila, o čo ide, že som celá rozčúlená tej svojej dotyčnej známej verejne prepláchla žalúdok, a to som ani nedopozerala celé, lebo sa nedalo. Zas nebudem spať.
Včera som čítala článok, ktorý tiež so mnou zakýval. Bola k nemu priložená aj fotka so starkým. Bol pomočený a na tvári mal odreninu, asi spadol. Príspevok ohľadom opatrení písala jeho dcéra. Písala o tom, ako platí viac ako štyristo eur penzión otcovi a ako sa tam o neho nestarajú, pretože majú málo personálu. Každý deň chodila otca kŕmiť, polohovať ho, robila mu spoločnosť.
Ale chcem písať o niečom inom. Chcem vám ukázať svoj pohľad, ako to cítim ja. Čože my mladí... my sa vieme rýchlo prispôsobiť. Bývame v podnájmoch, ťaháme dlhé šichty, platíme úvery. Z minúty na minútu sa vieme zdvihnúť a ísť kamkoľvek. Sme vycvičení žiť v strese, ovládame dnešnú technológiu.
Ale tí dnešní starkí... Pre nich je byt či dom srdcovou záležitosťou. V dobe ich mladosti bol pokojnejší život. Nezdierali sa tak v práci, nestresovali sa pre úvery, dostali byty, mali prácu. Mali istoty. Každý deň vidím starkých v obchode, ako ich my mladí ženieme. Stoja pred pokladňou, hnaní mladými, aby sa posúvali rýchlo vpred. Ako hodinu vyberajú drobné, nestíhajú sledovať obrazovku, či im bola správne naúčtovaná cena. Vozíkmi sú tlačení vpred. Ruky sa im chudákom trasú, každý cent sa im zle hľadá.
Niektorí majú šťastie a sú schopní ešte sami nakupovať. No niektorí nie. A práve tí končia kdesi v penzióne, s cudzími ľuďmi, sami. Sú ubolení nielen na tele, ale aj na duši. Museli opustiť svoj domov, ktorý si roky budovali. Čakajú na svojich blízkych, rekapitulujú svoj život. Ako im nevyšli sny. Ako by ešte chceli žiť. Sú odkázaní na to, kedy príde pracovník penziónu a nakŕmi ich. Čakajú na nedeľu, kedy by teoreticky mali mať všetci príbuzní čas.
No zrazu je tu opatrenie. Opatrenie, ktoré ich má chrániť, pretože COVID-19 by ich isto zabil. A tak tam ležia a čakajú. Penzión má málo personálu a keby aj akokoľvek chceli, nikdy nenahradia ich blízkych. Bolo ešte dobre, keď tá dcéra či syn prišiel, starkého nakŕmil, poumýval, spolu pospomínali, zasmiali sa. Teraz... teraz tam leží, jedlo studené, gate mokré. Starkí tam ležia plní myšlienok a s plnými gaťami. Horšie ako zver. Vo vlastnom moči a výkaloch, s hlavou plnou myšlienok. Za roky, ktoré odpracovali... takáto odmena. Byty, ktoré vlastnými rukami postavili... celé sídliská. Deti, ktoré vyučili... celé triedy. Výrobky, ktoré vyrobili... plné sklady. Dane, ktoré zaplatili tomuto štátu... Nič sa neráta.
Keby ešte raz – naposledy mohli pohladiť svoju dcéru či syna po vlasoch! Keby ešte raz mohli počuť ich hlas! Keby ešte raz mohli jesť z ich rúk! To by bola tá najkrajšia odmena, ktorú si zaslúžia. Pretože toto si zaslúžia. Je našou povinnosťou postarať sa o svojich rodičov tak, ako sa kedysi starali o nás. Ako nás kŕmili, kúpali, ako sa s nami rozprávali. Keď sme boli malí a bezmocní, plne odkázaní na ich pomoc. Toto je to, čo každý starký očakáva na sklonku života. Pozornosť.
V penzióne sa mu dostáva pozornosť, až keď smrdí...
Uvedomuje si niekto, že človek, ktorý je nevládny, nedokáže telefonovať a kde ešte používať technológiu Skype, Messenger a podobne? Oni nežiadajú pozornosť na diaľku. Oni chcú cítiť. Cítiť ľudský dotyk, počuť hlas, spomínať. Nič im nenahradí vlastné dieťa. Žiadna moderná technológia im nenahradí čuch, vôňu ich vlastného dieťaťa, dotyk tela o telo. Reklamy, ktoré nás vyzývajú, aby sme voči starkým boli zodpovední, sú smiešne. Že stačí zavolať. Ako robot robotovi. Nestačí. Ľudský dotyk milovanej osoby, s ktorou ste prežili život, pre ktorú ste žili, dýchali, pracovali, nič nenahradí. A verte, že každý jeden ležiaci starký sa nebojí smrti. Bojí sa, že už nikdy neuvidí svoje dieťa.
JAZYKY
Priznám sa, mne učenie cudzieho jazyka nikdy nešlo. A je jedno, či to bola angličtina alebo nemčina, nedokázala som si zapamätať súvislú vetu.
Možno som v minulom živote tiež bola Slovanom, pretože už ako malá som inklinovala k poľštine. Sedela som vo vani, na konci ktorej mala moja mama položené pracie prostriedky. Počas kúpania som vzala do rúk škatuľku tunajšieho prášku, žiadny Persil, Ariel či Rex. Mama nakupovala u jedného vlakového sprievodcu, ktorý nosil pracie prášky z Poľska. Držala som v rukách prášok a čítala som si nahlas po poľsky. Veľmi sa mi ten jazyk páčil. A páči sa mi dodnes.
Napriek tomu som sa ho nikdy neučila, rovnako ako ostatné jazyky, ktoré som mala v škole povinné. Raz darmo, keď to nejde, tak to nejde. Niekedy sa stane, že aj na Slovensku máte problém sa dohovoriť, a to ani nemusíte ísť zo západu na východ, stačí z okresu do okresu. Keď som sa pred dvadsiatimi dvoma rokmi vydala, prišla som do mesta, v ktorom sa hovorilo trošku ináč ako u nás doma.
Veľmi sa mi páčilo, keď ľudia „v meste županov“ povedali: „Ľúbim hrať na gitare, ľúbim hrať futbal, ľúbim skladať puzzle...“
U nás v meste sa povedalo celkom jednoducho a tvrdo: „Hrám na gitare, hrám futbal, skladám puzzle.“
Napríklad ľudia vo Vrábľoch vám pri vypočutí počudovane povedia: „Aj? Nie áno, to naozaj? Ale povedia aj?“
To tak na okraj... Takže som „v meste županov“, bývam pri svokre, mladé osemnásťročné dievča.
Svokra vraví: „Dnes budú na obed rízky.“
Keď rízky, tak rízky. Až do obeda som do kuchyne neprišla, svokra varila sama, veľmi pomoc nežiadala. Sadli sme si k obedu, svokruša dobre navarila... varené zemiaky a rezeň z bravčového mäsa... tak sme sa napapali, riad poumývali.
Potom sa svokry pýtam: „A prečo ste tie hríby nevarili?“
Svokra na mňa pozerá… nevie, čo povedať.
Nakoniec odpovie otázkou: „A ty máš skade, že by som mala hríby variť?“
„Akože skade? Veď ste to pred obedom povedali, že rízky budete variť…“
Svokra sa začala smiať: „A či ty nevieš, že rízek je rezeň?“
„No veru neviem, u nás doma je rezeň rezňom odjakživa.“
Tak takto som ja dopadla s jazykom slovenským.
Potom som ešte veľa slov lúštila, ako fiok, šifliky... to je jedlo, keď ho svokra išla variť, už so smiechom kričala: „Dnes sú šifliky na obed... neboj sa, šuflíky nevaríme. To my tu tak fliačky voláme.“
Takto som sa učila nový jazyk, až ho nakoniec ovládam, aj správny prízvuk som pochytila. Keď volám s bratom, neuvedomujem si, že zaťahujem a občas aj jemu musím niečo preložiť, keď „môjmu jazyku“ nerozumie...
Stačí sa vydať poza horu a tam vás nový jazyk rýchlo naučia. A pokiaľ ho vaša svokra nemá taký nabrúsený, aj sa vám tá jej reč zapáči.
