03/10/2026
Keď sa nad tým zamyslím, DJingu a hudbe sa venujem už od roku 1999. To je dnes 27 rokov. A už predtým som sníval, že raz budem DJ. Hudba ma vždy veľmi bavila a obzvlášť tá "čierna".
Za ten čas som zažil obdobia, na ktoré sa nedá zabudnúť. Roky, keď reggae, dancehall, soca a neskôr aj ďalšie afrokaribské žánre mali u nás svoje miesto, ľudia chodili na parties, poznali hudbu, zaujímali sa o ňu a celá scéna mala svoju energiu.
Boli roky, keď sa mi darilo naozaj veľmi dobre. Veľa hraní, veľa ľudí, veľa zážitkov. A hlavne pocit, že táto hudba a kultúra majú aj u nás svoje publikum.
Potom prišlo slabšie obdobie a nakoniec corona a odvtedy mám pocit, že sa niečo definitívne zlomilo.
Dnes si zahrám dvakrát do roka. A pritom ma hudba baví rovnako ako kedysi. Stále sledujem, čo sa deje na scéne. Stále objavujem nové treky a stále mám chuť ich hrať.
O to zvláštnejší je pohľad na to, ako táto scéna funguje inde.
Napríklad video z Medellínu, ktoré prikladám k tomuto príspevku. Hlava na hlave a človek má pocit, že ďalších pár tisíc ľudí by sa tam ešte najradšej natlačilo.
Samozrejme, Kolumbia je úplne iný svet. Iná história, demografia, kultúra, vzťah k hudbe aj k tancu. Tam tieto rytmy nie sú niečo importované z druhého konca sveta. Sú prirodzenou súčasťou života.
Ale možno je práve demografia jedna z vecí, nad ktorými sa oplatí zamyslieť aj u nás.
Slovensko starne, mladších ľudí ubúda a zároveň patríme medzi krajiny Európy s veľmi malým podielom ľudí zo zahraničia. A možno aj preto vzniká menej nových komunít, ktoré by so sebou prinášali inú hudbu, tanec, energiu, gastronómiu a vôbec iný pohľad na kultúru.
A tu si kladiem ďalšiu otázku.
Sme vôbec pripravení na to, že ak chceme, aby naša spoločnosť zostala živá, budeme sa musieť viac otvoriť ľuďom, ktorí prichádzajú odinakiaľ?
Možno máme ako krajina historicky väčšiu opatrnosť voči všetkému cudziemu. Možno je to skúsenosťami, možno tým, že sme dlho neboli imigračnou krajinou, možno jednoducho tým, že sme na väčšiu kultúrnu rozmanitosť neboli zvyknutí.
Neviem.
A možno to s hudbou vôbec nesúvisí tak veľmi, ako sa mi zdá.
Ale keď sledujem Francúzsko, Holandsko, Belgicko, Nemecko, UK, Karibik, USA alebo Južnú Ameriku, vidím nielen kluby a festivaly. Vidím tam aj miešanie kultúr a ďalšie generácie ľudí, ktoré tú hudbu prirodzene preberajú a posúvajú ďalej.
A potom sa pozriem na Slovensko. Alebo ešte konkrétnejšie na Trenčín.
A pýtam sa: čo sa stalo?
Možno sme nikdy úplne nepochopili kultúru, ktorá za touto hudbou stojí. Možno tu chýbala edukácia. Možno sme ju príliš často vnímali iba ako hudbu na párty a nie ako celý svet, ktorý má svoju históriu, jazyk, tanec, módu, soundsystem kultúru a vlastné pravidlá.
A možno sa jednoducho stratila generácia.
Tá naša, ktorá kedysi chodila von, organizovala akcie, hrala, tancovala a držala scénu pri živote, dnes rieši rodiny, deti, prácu a úplne iný život. Ja som toho vlastne tiež príkladom.
Lenže inde zároveň vyrástla ďalšia generácia.
U nás mám niekedy pocit, že nie.
Možno sa hudobný svet jednoducho zmenil. Možno dnes funguje všetko úplne inak.
Jedno ale viem.
Po 27 rokoch ma tá hudba stále baví.
A keď počujem dobrý dancehall, reggae, shatta, socu alebo afrobeats, stále mám presne ten istý pocit ako kedysi.
Len sa niekedy zamýšľam, kde sa stratili všetci ostatní.
A hlavne – či sa ešte niekedy stretneme na jednom dancehalle.
Ryan Castro y Kybba se toman la Comuna 13 con este Live Session de ...
