02/09/2026
🔴𝐃𝐕𝐎𝐉𝐀𝐊Ý 𝐌𝐄𝐓𝐄𝐑 𝐕 𝐊𝐔𝐋𝐓Ú𝐑𝐄: 𝐈𝐙𝐑𝐀𝐄𝐋 𝐀𝐊𝐎 𝐎𝐁𝐕𝐈𝐍𝐄𝐍𝐈𝐄, Ž𝐈𝐃𝐎𝐕𝐒𝐊Á 𝐏𝐀𝐌ÄŤ 𝐀𝐊𝐎 𝐑𝐔𝐊𝐎𝐉𝐄𝐌𝐍Í𝐊🔴
Autor: Daniel Popper
Denník N 1. septembra informoval, že bratislavské kino Edison Filmhub zrušilo vo svojich priestoroch plánované premietanie dokumentu Spomienky z bazéna v rámci festivalu židovskej kultúry Shalom Chaverim. Dôvodom bol nesúhlas zamestnancov s tým, že festival podporilo aj Veľvyslanectvo Izraela, ktorého logo sa nachádzalo na plagáte podujatia. Podľa zverejneného stanoviska sa k výhrade pripojilo 20 z 23 zamestnancov kina.
Hneď na začiatku je potrebné povedať dve veci súčasne.
Áno, kritika izraelskej vlády, vojny v Gaze aj utrpenia palestínskych civilistov je legitímnou súčasťou slobody prejavu. Zamestnanci kultúrnej inštitúcie majú právo vysloviť svoj názor.
Nie, zrušenie filmu o nacistickom prenasledovaní Židov pre logo izraelského veľvyslanectva nie je primeranou ani správnou odpoveďou.
Za konečné rozhodnutie o programe totiž nezodpovedajú zamestnanci, ale vedenie kina. Kultúrna inštitúcia by mala byť schopná rozlišovať medzi podporou konkrétnej vlády, diplomatickou účasťou štátu na kultúrnom podujatí a samotným obsahom umeleckého diela. Veľvyslanectvo je navyše zastúpením štátu, nie straníckou pobočkou jeho momentálnej vlády.
Navyše film Spomienky z bazéna nie je propagandou o dnešnom konflikte. Dokument režiséra Yarona Zilbermana z roku 2004 rozpráva príbeh židovského športového klubu Hakoah vo Viedni (pozn.: veľmi úspešná pobočka tohto klubu pôsobila s rovnakým osudom aj v Bratislave) a jeho plavkýň, ktoré nacisti postupne vytláčali zo športu aj zo spoločnosti. Po 65 rokoch sa ženy vracajú k bazénu, kde kedysi trénovali, a spomínajú na Rakúsko, z ktorého museli utiecť, aby prežili.
Trpká irónia je neprehliadnuteľná: film o tom, ako boli Židia vytláčaní z verejného priestoru na základe svojej príslušnosti, bol z programu odstránený nie pre svoj obsah, ale pre spojenie židovského festivalu s diplomatickým zastúpením Izraela.
Viedenské plavkyne by na to povedali: „Dasselbe in Grün!“ – To isté, len v zelenom!
Podpora kultúrneho podujatia izraelským veľvyslanectvom nemusí byť vnímaná ako politicky neutrálna a možno o nej viesť vecnú debatu. Premietnutie filmu však nemožno automaticky stotožniť so schvaľovaním každého rozhodnutia izraelskej vlády. Takáto logika prenáša zodpovednosť politických predstaviteľov na diplomatov, organizátorov, umelcov – a napokon aj na samotnú židovskú historickú pamäť.
Tento prípad navyše nepôsobí ako izolovaný exces. Zapadá do širšieho vzorca.
Iniciatíva Otvorená Kultúra! venovala aj ďalšiemu kultúrnemu podujatiu festivalu Shalom Chaverim - pripravovanej besede v divadle Aréna o knihe Douglasa Murrayho O demokraciách a kultoch smrti osemdielne stanovisko, varovala pred „normalizáciou“ a vyčítala organizátorom, že v diskusii nebude prítomný názorový oponent.
Požiadavka na pluralitu sama osebe nie je problémom. Problémom je jej selektívne uplatňovanie.
Na festivale BRaK sa totiž v roku 2025 diskutovalo o knihe Didiera Fassina Morálna abdikácia, založenej na ostro kritickom pohľade na izraelský postup v Gaze. Diskusia prebehla bez izraelského oponenta a bez porovnateľného varovania, že publikum bude počuť iba jednu stranu.
Buď teda pravidlo o povinnom oponentovi platí pre všetkých, alebo neplatí pre nikoho. Ak je prípustné prezentovať Fassinov pohľad bez izraelského oponenta, musí byť prípustné diskutovať aj o Murrayovej knihe bez povinne prideleného ideologického dozorcu. Inak nejde o princíp, ale o selektívnu cenzúru.
Ak by sme túto logiku prijali, kde by sa zastavila? V absurdnom nastavení, by tak mal pri každej diskusii o Dostojevskom povinne sedieť ukrajinský kritik, aby „vyvažoval“ ruský pôvod autora a dnešnú ruskú agresiu? To by už nebola pluralita, ale jej karikatúra – mechanické vláčenie každého diela pred ideologický tribunál podľa národnosti, pôvodu alebo aktuálnych politických asociácií.
Ani umelecké dielo, ani jeho autor – v tomto prípade navyše Angličan a nežid – predsa nemôžu niesť rodný list kolektívnej viny.
Keď túto falošnú, ideologizovanú predstavu proporcionality odložíme bokom, zostane to, čo sa za ňou čoraz ľahšie skrýva: nenávisť a hlúposť – odvekí spojenci, ktorí sa presadzujú tam, kde spoločnosť prestáva korigovať vlastné predsudky a začne ich vydávať za objektívny morálny vedikt.
V prípade Murraya, bol tento zároveň označený za človeka s „diskriminačnými postojmi voči sexuálnym menšinám“ a za šíriteľa „islamofóbnych konšpirácií“. O to závažnejšie obvinenia si však vyžadujú konkrétny citát, zdroj a kontext. Murray je otvorene homosexuálny a postavenie homosexuálov v islamských spoločnostiach patrí k dôvodom jeho kritiky islamizmu. To ho, samozrejme, nerobí neomylným. Znamená to však, že vážne nálepky nemožno vydávať za argumenty.
Toto funguje iba v prostredí, v ktorom sa už samotné spojenie s Izraelom považuje za obvinenie.
Na Slovensku pritom vychádzajú aj knihy autorov spojených s rasovými teóriami, ruským ultranacionalizmom či veľmocenskou ideológiou Alexandra Dugina – bez rovnako viditeľných kampaní, výziev na bojkot a požiadaviek na povinných oponentov.
Ďalší kolektív s názvom Solidárna kultúra zašla ešte ďalej , keď dokonca vyzývala na „použitie všetkých dostupných prostriedkov“ pri bojkote podujatia v Divadle Aréna a na „fyzické vyjadrenie nesúhlasu“. Takáto formulácia je prinajmenšom nebezpečne nejednoznačná. Ak má ísť o pokojný protest, treba to povedať jasne. Kultúrna obec by nemala používať jazyk, ktorý možno chápať ako ospravedlňovanie zastrašovania či fyzickej konfrontácie.
Vzniká tak zreteľný dvojaký meter: Fassin bez izraelského oponenta neprekáža, Murray bez palestínskeho oponenta predstavuje „normalizáciu“, fotografia Murraya s izraelským vojakom sa stáva obvinením a film o prenasledovaní Židov je neprijateľný pre logo izraelského veľvyslanectva.
To už nie je konzistentný a morálny princíp. Je to ideologické kádrovanie kultúry.
Ešte jeden pohľad. O niekoľko dní, 9. septembra, si na Slovensku pripomenieme Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia. Práve 9. septembra 1941 vstúpil do platnosti Židovský kódex, ktorý systematicky zbavoval Židov práv a vytláčal ich zo spoločenského, hospodárskeho i verejného života.
Zrušenie jednej filmovej projekcie, samozrejme, nemožno porovnávať so Židovským kódexom ani s prenasledovaním počas holokaustu. Takéto prirovnanie by bolo historicky neprimerané a znevažovalo by odkaz obetí.
Pamätné dni nám však nemajú pripomínať iba rozsah konečnej tragédie. Majú nás robiť citlivejšími aj na princípy, ktoré jej predchádzali: kolektívnu zodpovednosť, vinu odvodenú od príslušnosti a rozhodovanie o ľuďoch či kultúre nie podľa ich obsahu, ale podľa toho, s kým sú spájaní.
Pamäť holokaustu nesmie slúžiť ako štít pred legitímnou kritikou Izraela. Rovnako však kritika Izraela nesmie rozhodovať o tom, či židovská pamäť smie vstúpiť do verejného priestoru.
Edison Filmhub používa motto „Dávame filmom kontext“. Práve v tomto prípade sa ponúkalo omnoho lepšie riešenie: film premietnuť, projekciu doplniť nadväzujúcou diskusiou o holkauste a kedykoľvek neskôr umožniť zamestnancom verejne vysvetliť svoje postoje a pokojne prizvať aj palestínsky či akýkoľvek iný kritický hlas.
Dať filmu a jeho odkazu viac kontextu (aj ked sileného, niemproporčného) – nie ho odstrániť.
Dobrou správou je, že dokument napokon nezmizne. Jeho projekcia sa uskutoční v nedeľu 6. septembra o 17.45 hod. v Cinema City Eurovea, sála 7. Vstup je bezplatný a zjavne z bezpečnostných dôvodov je potrebná aj registrácia na stránke festivalu Shalom Chaverim.
Na záver.
Práve pred Pamätným dňom obetí holokaustu by sme si mali pripomenúť jednoduchú zásadu: diskutujme, kritizujme a nesúhlasme. Nedovoľme však, aby sa židovská kultúra a spoločná historická pamäť, ktorá nás má chrániť pred chybami minulosti, stali rukojemníkmi dnešného politického konfliktu – a už vôbec nie rukojemníkmi aktivistickej hystérie ľudí, ktorí si bez hlbšej znalosti jeho podstaty osobujú právo vynášať kategorické morálne súdy práve tam, kde by kultúra mala ľudí spájať, otvárať dialóg a budovať mosty.
Vo chvíli, keď sa už samotné spojenie s Izraelom stáva dostatočným dôvodom na odstránenie príbehu o prenasledovaní Židov, prestáva ísť o legitímnu kritiku konkrétnej politiky. Začína sa cielené a selektívne vytláčanie židovskej pamäti a kultúry z verejného priestoru. Vytráca sa pluralita aj skutočná sloboda slova – zostáva iba jej ideologicky deformovaná napodobenina. A práve niekoľko dní pred Pamätným dňom obetí holokaustu a rasového násilia by nás dejiny – aspoň tých, ktorí sú ešte poučiteľní – mali varovať obzvlášť naliehavo: tam, kde sa najprv odstraňujú príbehy a knihy, býva už len otázkou času, kedy sa začnú odstraňovať aj ľudia.
