22/08/2026
Niekedy mám pocit, akoby to isté video na Instagrame a Facebooku komentovali dva úplne odlišné svety.
Instagram je, aspoň podľa mojej skúsenosti, väčšinou priateľskejší. Ľudia pochopia humor, podporia sa, zasmejú sa. Samozrejme, aj na Facebooku je množstvo milých ľudí a pekných komentárov. Ale zároveň sa tam oveľa ľahšie spustí vlna zloby, urážok a vulgarizmov, pri ktorých si niekedy kladiem otázku: Naozaj toto chceme po sebe zanechávať?
Pod jedným mojím videom, ktoré bolo obyčajnou paródiou na to, ako sa asi cíti žena v mojom veku ráno po žúre, sa rozpútala diskusia. A jedna žena začala iné ženy, ktoré s ňou nesúhlasili, častovať vulgarizmami, ktoré tu ani nechcem opakovať.
A práve to ma zarazilo.
Žena žene.
Nemusíme spolu súhlasiť. Nemusíme sa mať rady. Nemusíme mať rovnaký humor, názory ani pohľad na svet. Ale prečo máme potrebu jedna druhú ponižovať a urážať? Veď práve ženy by sa mohli navzájom viac podržať.
A ešte jedna vec. Internet nezabúda.
To, čo napíšeme, si môže prečítať naše dieťa. Mama. Otec. Kamarátka. Sused. Kolega. Nadriadený. Bývalý spolužiak. A ak nás nezastaví úcta k človeku na druhej strane, nezastaví nás aspoň vedomie, že toto je tiež naša vizitka?
Najväčší paradox som objavila, keď som sa pozrela na profil tej pani. Mala tam krásny citát:
„Všetko to začína a končí v tvojej hlave. To, čomu dáš moc, má moc nad tebou.“
A zostala som nad tým premýšľať.
Ako ľahko vieme zdieľať múdre myšlienky. A aké ťažké je niekedy podľa nich naozaj žiť.
Možno by sme sa mohli častejšie pýtať sami seba: Čomu dávam moc? Čo svojimi slovami živím? Čo po sebe nechávam?
Láskavosť? Rešpekt? Humor?
Alebo hnev, pohŕdanie a nenávisť?
Pretože to, kam sa ako spoločnosť posúvame, netvoria iba „tí druhí“.
Tvoríme to všetci. Každým jedným slovom, ktoré vypustíme do sveta.
