11/06/2026
Pokúsim sa o malý seriál postov o tom, ako som písala jednotlivé pesničky na Pozvi ma, neprídem album.
🎧EMPATIA SA BUDE UČIŤ AKO MATIKA:
Empatia sa bude učiť ako matika som písala na rezidencii v Cabin Studio v Pečicích, kam som sa zavrela koncom novembra/ listopadu 2025 s knihami, 🍝🥗 a technikou. Snažila som sa sústrediť a nebyť na📱. Landlord vily lady Jana 💞 mi dala izbu na poschodí, kde som 5 dní písala v Abletone a do zošita Empatiu a dopisovala a nahrávala “rap” do Pozvi ma, neprídem. Robila som to tak, že som napísala veľa textu a počas nahrávania vyhadzovala a redukovala to, čo mi potom prišlo navyše. Výsledok je koláž nápadov, ktoré mi spolu mi dávali zmysel.
Prvá sloha: “Záhrady vyschli, Ovocie hnije, Nechali ťa tu tak, Kvitnú inde. Tak predsa išli, A ty to vieš, že to dávno nie je o tebe, však” súvisí s mojim vzťahom k Slovensku, ku ktorému tiež miestami hľadám v sebe empatiu. Tu som sa snažila opísať správanie starších ľudí aj online aj irl. Podľa mňa sa mnohí stali obeťami facebooku a internetu a stratili sa v informáciách. Sú najmúdrejší a odmietajú diskutovať a počúvať mladých a síce sú plní fotiek s vnúčatami, ale Slovensko má mimoriadny odliv mladých ľudí a talentov, ktorí odchádzajú študovať, žiť a pracovať do zahraničia a vidia sa s rodinou raz za rok.
Slovensko žije hlavne v mojich spomienkach a telefonátoch s kamošmi a rodičmi, s jeho dnešnou podobou nemám dosť vlastných skúsenosti. Cítim k nemu nostalgiu a aj smútok, niekedy ma mrzí, že nežijem “doma”, ale neviem si dnes predstaviť, že by som sa vrátila. Keď prídem na návštevu, počúvam, ako sa medzi riadkami každý posťažuje na stav, v ktorom krajina dnes je a na to, ako sa k sebe ľudia správajú.
„ Stačila by ti voda, teplo, chlieb a soľ, strecha nad hlavou a byť tu a teraz, ty chceš stále viac a viac, ale planéta potrebuje nerast“ je odkaz na post-komunistickú túžbu mnohých slovákov, ktorú som pozorovala ešte v časoch vysokej školy, vlastniť mega majetky a autá. Nerast je teória kruhovej ekonómie, ktorá mi ale zatiaľ tiež príde utopická, lebo človek prirodzene myslí hlavne na seba a nie na budúcnosť a budúcich ľudí. A myslím na budúcich ľudí dostatočne ja?
„Postavíme nový štát, Precitlivenosť bude zakázané slovo, Každý bude robiť to, na čo má talent, Začíname znova, ab ovo“ lebo často niekto povie „ty si nejaký precitlivelý“ a podľa mňa je to skôr dar byť citlivý a vnímavý, aj keď žiť s tým vie byť únavné, ako byť cynický a chladný a dokázať zo dňa na deň niekomu blízkemu zmiznúť zo života.
„Každý bude robiť to, na čo má talent“ je utopický sen o tom, že štát poskytne ľuďom základný príjem a môžu sa zaoberať tým, čo ich naozaj baví a robí im radosť, a nebyť nútený pokračovať v práci, v ktorej vyhoreli, len aby prežili. To je samozrejme v dnešnom stave Slovenska, aj čo sa týka myslenia, aj čo sa týka ekonomiky, veľmi nereálna utópia.
Hudbu som najskôr robila zo samplov a postavila celý track, neskôr sme prehrali syňtáky a bicie a dlho som hľadala rečový prejav, pretože dodnes radšej píšem, než rozprávam. Dávala som pozor na to, aby sa z toho nestala nejaká póza, ale nechcela som spievať, pretože sa postupne snažím vymaniť z nálepky „speváčka“ a zamerať pozornosť viac na obsah toho, čo píšem a o čom hovorím a na to, že som hlavne producent našich pesničiek.
V konečnej fáze som odovzdala predstrihané a zeditované hlasy, ktoré som nahrala v Cabin Studios, Matejovi Turcerovi, aby ich ešte poriadne upratal, pretože ich bolo viac nad sebou a ja som sa v tej editácii hrabala dlho a stále mi to neprišlo hotové. Matej ešte vymyslel, aby som tam dospievala jednu linku do refrénu, aby sme to trochu producentsky vylepšili.
„Zbaľ sa a odíď, Girl, dream big, Nedlžíš im nič“ má byť povzbudenie pre mladých ľudí, aby našli odvahu a ak sa tiež cítia doma ako v panoptiku rezervovanosti, aby odišli a objavovali svet a nové kultúry a podporili svoj hlad po vzdelaní a prirodzenú zvedavosť.
Ja som často v puberte počúvala vety ako „nikto tam na teba nečaká z otvorenou náručou“ a moja generácia bola ešte plná obáv, ako prežijeme na vysokej škole niekde v Londýne, ale dodnes ľutujem, že som nešla už v 19 tich do New Yorku, alebo do Londýna. Argument bol, že si to nemôžeme dovoliť, ale radšej by som si dnes na to zobrala pôžičku v banke. To už sa dnešnej generácie teens našťastie netýka.
V momentálnych časoch ma neempatia udivuje v rôznych smeroch, ale najviac nepochopiteľná je pre mňa neempatia k obetiam genocídy v Gaze a deťom, ktoré tam umierajú hladom. Genocída spôsobuje generačnú traumu, ktorá bude mať následky ešte roky po tom, ako snáď čo najskôr skončí. Prekvapuje ma pasivita Európskej únie aj tabuizácia a cancell policy, ktorá ohľadom tejto genocídy vznikla aj v kruhoch umenia, od ktorého som čakala väčšiu osvietenosť, angažovanosť a súcit.
Nepáči sa mi neempatia k ukrajincom, ktorí museli opustiť domovy a utiecť pred vojnou spôsobenou Putinovym Ruskom. Rovnako ma neprestane prekvapovať to, aké kruté, zlé a necitlivé kometáre dokážu ľudia na účty cudzích osôb zo seba vygrcať, želať im smrť a rakovinu a podobné správanie. Zaujímavé je, že 70 percent autoriek týchto komentárov sú okrem trollov na slovensku podľa štatistík hlavne staršie ženy, babičky a matky, až v 70%- tách. Potrebujeme vytvoriť novú etiku a morálku v online priestore.
Ďakujem vám všetkým, ktorí tú empatiu máte, alebo sa o ňu aspoň snažíte a vediete k nej svoje deti a kamarátov, alebo nastavujete zrkadlo komukoľvek, rozhovormi alebo vlastnou prácou a tvorbou. ❤️ Podľa mňa zmena k lepšiemu začína v osobných vzťahoch.
Posledný slide- kniha Faktomluva- ktorú mi odporučil kamarát prináša pozitívne vyústenie nálady tohto postu- nie je všetko také stratené!)
Pesničku som produkovala ja, so zvukom synťákov pomohol nahral a bicie
Doeditoval a zmiešal a detaily produkcie pridal
Lampový preamp mi požičal
Zmastroval
Odfotila ma
Šaty ušila
Vlasy
Make up vlastnoručný 🎀
Ďakujem a
Zdroje:
📖Giorgos Kallis: Na obranu nerůstu, vydal Neklid@neklidneknihy
📖Alice Koubová, Barbora Baronová: Odolná Společnost: Mezi bezmocí a tyranii, vydalo
📖Hans Rosling: Faktomluva - vydal Jan Melvil Publishing
