20/12/2017
Plenér Rudňany / Poráč
Pred touto cestou musíš byť odhodlaný/á zdolať nejednu a nemalú prekážku a byť pripravený na drsné podmienky.
Bolo 9.12.2017 Na východné Slovensko napadla štedrá vrstva snehu. Partia umenia chtivých študentov sa vybrala prebádať zákutia zabudnutých baníckych miest.
Ich cesty za dobrodružstvom sa stretli v Markušovciach kde nestihli prestup z vlaku na autobus, a tak ich prvá postava príbehu víta s cigaretou umotanou do kancelárskeho papiera o hrúbke 2 až 2,8cm, šatkou na hlave a lopatou v ruke. Odporúča im miestnu krčmu ako spríjemnenie čakania na druhý autobus, ktorý mal ísť asi za hodinu (a pol ?).
Podnik má osobitý dizajn vzoru každej dedinskej krčmy, vrátane stálych návštevníkov. Obsluha je milá a nie veľmi zvyknutá na sprepitné. Na toaletách nie je dobrým nápadom sa zamykať, ak chcete predísť stresujúcim situáciám pred odchodom druhého spojenia.
Kľukatá cesta autobusom s hompáľajúcimi sa plastovými úchytmi pre cestujúcich v ktorých má byť reklama, ale vzdali to,(aspoň že stickeri nie), zarosené okná, prekrásny výhľad do rokliny, hlasná hudba a typická vôňa SAD sedadiel.
Obec Rudňany s rozlohou 13,63 km2 má niekoľko autobusových zastávok pôvodne žltého, špecifického ale krásneho kovového dizajnu.
Vystúpili sme pred obrovskou sochou baníckej lampy, na inej zastávke ako sme chceli, ale zas taký problém to nebol, keďže nie sú od seba veľmi ďaleko.
Naším prvým cieľom bolo nájsť bane alebo akékoľvek pozostatky zlatej éry tohto mesta. Jeden miestny nám bol ochotný ukázať jednu štôlňu ale akosi sme túto možnosť prepásli a zmizol.
Vyrazili sme na vlastný výskum a onedlho sme natrafili na opustené budovy obklopujúce historickú pamiatku - ťažnú vežu šachty Mier.
Porozbíjané okná, živé steny, citáty miestnych sprejerov a plastovo-sklenené inštalácie boli priamou metaforou v akom stave je banícka sláva obce: Zabudnutá, opustená, zchátralá a bohužiaľ nie jediná, každému je to úplne jedno čo sa v nej deje, či všetko funguje ako má, a či sa ten nahromadený bo**el v opustených budovách rozloží alebo ho nebodaj niekto raz uprace..
Omráčení pohľadom na realitu vychádzame z budovy a naskytuje sa nám pohľad ako z iného sveta. Dve lane na strmom kopčeku pod lesom, len pár metrov od nás. Čas sa zrazu spomalil, všetci sme ako zhypnotizovaní z nich nevedeli spustiť oči, rovnako aj ony z nás. Vôbec sa nebáli, ľudia ich vraj zvyknú v zime prikrmovať. Atmosféru jemne narušila poznámka jedného miestneho, že či tu máme safari a potom druhého: mal som nahraté v telefóne jak mi žere jeleň z ruky, ale ten telefón mi ukradli… Stáli sme tam kým nám už zima nezačala dávať najavo že je nutné sa hýbať. Lane to tiež omrzelo, keď zistili že pre nich nič nemáme a začali sa pomaly zberať.
Ani jeden miestny nám neodporúčal navštíviť lokálnu osadu, v ktorej mimochodom vznikla slávna hláška TUKABEL, tak sme sa sa nevzdávali svojho odhodlania nájsť pozostatky baní. Ako sme tak blúdili neistí správnosťou smeru, podarilo sa nám stretnúť ochotnú dušu, ktorá nám objasnila momentálne možnosti. Pán s lopatou nám poradil dve bane kam môžeme ísť, z toho jedna bola mimo dediny na kopci a druhá za osadou, v momentálnom počasí neboli veľmi lákavé ponuky - šlapať kamsi dosť vysoko na kopec, v snehu, mraze a vetre.
Postupne sme to vzdali, väčšine účastníkom začínali omŕzať končatiny. Prešli sme sa teda znovu hlavnou cestou a ako sme tak kráčali, popri pôvodných sivých bytovkách, z vchodov vykukli zvedaví obyvatelia. Mali sme rovnaký smer cesty a tak sa pridali. Jeden nemal dva prsty na pravej ruke a druhému chýbali predné zuby, používali nárečie, ale miestami prekvapili veľmi odbornými názvami kameňov alebo iných slov z odboru. V rozhovore s nimi sme zistili, že sú to práve tí obyvatelia, ktorý si ešte pamätajú slávu tohto miesta. Vymierajúci druh, ktorých spomienky a zážitky sú hotový poklad, Jeden z nich nám začal rozprávať o zasypanej bani, ktorú so synom odhrabali ale vraj teraz po tom snehu sa tám nedá dostať jedine na štvorkolke ktorú mu syn zobral lebo vraj veľa pije. Laci a Miro sa predbiehali kto povie zaujímavejší zážitok z bane.
(Laci) Tak mi v bani tiekla ortuť, že som načapoval litrovú sklenenú fľašku, ale to odtarhlo dno, bo liter ortuti má trinásť kilá.
(Miro) Ja som zaz domov deťom priniesol netopiera..
(Laci) A pamätáš jak som teľo (názorne rukami ukážal 15-20cm x 8-10 cm tehličku) trhaviny doniesol domov ?
(Miro): Vidíte tamto zátišie? Ukáže na bytovku s vybitými oknami, a v jednom okne sa na stene naozaj črtá zátišie s hruškami v mise. To som maľoval ja. Plno obrazov som maľoval, ma volali aj tam ku Bratislave, ale nešiel som.
Na otázku, či sa im tam dobre pracovalo, odpovedali citujem: doobre bolo v baniii …teplo! Ráno sme trochu pojedli, trochu vypili a potom do roboty.
Ponáhľali sa do krčmy. Boli veľmi milí a slušní, pri lúčení každému z nás podali ruku.
Ešte sme mali nejaký zvyšný čas do odchodu autobusu smer Poráč, kde sme boli ubytovaní. Obzreli sme si teda vchod do zamknutej bane Rochus a počkali na zastávke, kde sa kriedou do zastávkovej knihy návštev vpísala aj FUTUKE s podporou Fondu na podporu umenia.
Mali sme šťastie lebo skupina baníkov mala akurát výročné stretnutie v reštaurácii nášho ubytovania. Jednému študentovi sa po večeri podarilo odchytiť vedúceho bane v Poráči pána Jána Ďuršu a presvedčiť ho, aby nám následný deň niečo ukázal.
Bol prekrásny slnečný deň, časť študentov sa vybrala znova do Rudňan zozbieravať materiál pre ich umelecný výstup, dve študentky ostali pracovať na chate, a zvyšok sa vydal na miesto kde nás už pán Ďurša očakával.
Pán Ďurša bol starší pán s paličkou, bielymi vlasmi a veľmi sympatickým vystupovaním, dostali sme ako laici v celku odborný výklad, názorne kreslil paličkou do snehu, keď vysvetľoval ako sú bane poprepájané.V komplexe sa nachádzalo zopár budov a niekoľko starých kovových pre nezainteresovaného ťažko identifikovateľných predmetov a vláčik so starým baníckym záchodom.
Vzal nás na ťažnú vežu odkiaľ sa nám naskytol úchvatný výhľad na krajinu. Počas celej exkurzie sme nevedeli či skôr fotiť alebo počúvať. Možno nám ušlo zopár faktov zato nám neušiel žiaden zaujímavý obraz pre fotku.
Boli sme v strojovni, náš sprievodca s veľkou úprimnosťou spomínal aj na časy ako baňa fungovala počas komunizmu. Do útrob štôlne nás zrejme vziať nemohol a tak nám ukázal administratívnu časť bane. Budova akoby zastala v čase, socialistická architektúra a interiér chodieb vyplnený množstvom črepníkových kvetov. Vo svojej kanecelárii mal mnoho baníckych relikvií ako ‘’bábovkovitá’’ prilba, karbidové svetielko, rôzne kamene, banícke pracovné nástroje (staré mechanické vrtáky), na stenách viseli klasické grafiky znázorňujúce prácu v bani, fotky, výstrižky z novín, mapy, grafy, celá inštalácia pred a na stene tvorila akoby oltár baníctva. Nebolo to však ako v múzeu, exponáty sme si mohli chytiť a niektoré aj vziať.
Budova obsahovala banícke šatne kde sa točil film, a staré zrejme už nepoužívané sprchy(tam vraj už točiť nechceli).
Po skončení prehliadky sme zamierili späť na chatu, po ceste nás však z diaľky zaujala štôlňa Peter. A tak sme sa vybrali zdolať asi polmetrový sneh, poniektori s nie veľmi snehuodolným oblečením zato ale so silným presvedčením. Do štôlne sa dalo pár metrov vojsť až po mrežu. Na zemi sa tvorili ľadové stalagmity. Kedže sme sa za mrežu nevedeli dostať, vyslali sme tam aspoň našu položivú sondu. Spáchali sme tam pár videí a pobrali sa znova na ubytovňu kde sme sa už všetci postupne začali schádzať a plánovať cestu domov.
Denisa Slavkovská
