14/03/2026
Thia? Pamätáš sa na tieto majstrovstvá sveta?
Na ten moment, keď ti doktor povedal, že by si tam vlastne ani nemala ísť. Že noha to nemusí zvládnuť. Lenže celá choreografia bola postavená na tvojich úvodoch a na tvojich záveroch. Už vtedy si prvýkrát pocítila, čo by dieťa ani nemalo poznať: závisť a nepriazeň. Zvláštne na tom bolo, že neprichádzali od detí, ale od dospelých. Od rodičov.
Po nociach som ti ľadovala nohu, lepila náplaste a sledovala, ako sa snažíš vydržať bolesť, len aby si mohla ráno znovu tancovať. Tesne pred vystúpením som ti dávala dole ortézu, aby si mohla vyjsť na parket a nikto nevidel, čo všetko je za tým. Niektorí sa smiali. Hovorili, že simuluješ. Pýtali sa, čo tam vlastne robíš.
Lenže ja viem , že nevedeli jednu vec. Tanec pre teba nikdy nebol len hobby. Bol to Tvoj svet.
Ani keď sa zatvorili dvere na tvoju vysnívanú tanečnú školu, nezlomilo ťa to. Práve naopak. Ty si ďalej žila pre jediný sen. A ja som verila, že raz príde deň, keď všetko to odriekanie, bolesť aj slzy dostanú zmysel.
Preto dnes, keď ťa vidím stáť na pódiu a získavať každú jednu rolu, každú jednu príležitosť, viem, že tam nepatríš náhodou a už vôbec vďaka tomu, čo bežne musíš počúvať, akebo čítať v komentároch na týchto sieťach. Zaslúžila si si to. Každým tréningom, každou prekonanou prekážkou, každou chvíľou, keď si sa rozhodla nevzdať.
A preto mám vždy slzy v očiach, keď vystúpiš na javisko. A vždy budem kričať a tlieskať tak hlasno, ako som kričala už vtedy, keď si mala päť rokov a prvýkrát si stála na parkete.
Nikdy si to nemala ľahké. Práve naopak. Mala si to oveľa ťažšie. Za svoje meno, za svoj talent, za to, kým s a ty si sa vždy postavila a pracovala tak tvrdo, že za 10 minut odohráš svoju druhú hlavnú rolu .
A nech sa v živote stane čokoľvek , ja budem vždy stáť v prvom rade. Navždy ako tvoj najväčší fanúšik so zdvihnutou ľavou;) a kamienkami v rukách.